Atrakcie na Slovensku

Klin bol založený z iniciatívy Františka Thurzu pred rokom 1567. Šoltýsom, ktorý sa zaviazal založiť novú dedinu, sa stal Jakub Kohút, pôvodom z obce Ústie. Šoltýs priviedol do novej obce niekoľko rodín. Dedina vznikla v náročnom podhorskom prostredí a jej obyvatelia boli na 16 rokov oslobodení od povinností, aby im zemepáni uľahčili začiatok hospodárenia. Bolo to v časoch tureckých a náboženských vojen a počiatočný rozvoj Klina bolo aj preto spojené s veľkými problémami. Preto gróf Juraj Thurzo vydal 17. júla 1613 novú zakladaciu listinu. Dedina sa skonštituovala na valašskom práve. Súčasne bol vyčlenený chotár obce. Poddanské povinnosti boli určené v prvom urbári z roku 1623.

Od vzniku obce viedli Klin šoltýsi (dediční richtári) z rodu Klinovských. Členovia tejto rodiny sa aktívne zúčastnili bojov na strane cisára proti kuruckému oddielu, ktorý viedol Gašpar Pika a v roku 1672 vtrhol na Oravu. Za to Klinovskí získali šľachtický titul. Počas tureckých a kuruckých vojen bola obec Klin vypálená poľsko-litovským vojskom, ktoré bojovalo na strane cisára Leopolda I. Habsburského. V 18. storočí sa pomery zmenili. Klin prestal fungovať na valašskom práve. Jeho práva a povinnosti upravila urbárska regulácia  vykonaná v rokoch 1770 – 1775 na príkaz cisárovnej Márie Terézie. Funkcia šoltýsov bola zrušená a obec viedli volení richtári a obecná rada.

Obyvatelia sa živili poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat, v obci pôsobili aj remeselníci (napríklad mlynári). V 18. storočí sa najdôležitejším remeslom stalo plátenníctvo. V obci pestovali ľan, vyrábali z neho plátno a úspešne s ním obchodovali ďaleko za hranicami regiónu. V 19. storočí došlo k úpadku plátenníctva, na ktoré mal negatívny vplyv import priemyselne vyrábaných textílií.

Po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 bol zrušený feudalizmus a z bývalých poddaných sa stali slobodní roľníci. Majetkové vyrovnanie medzi Oravským komposesorátom a obyvateľmi obce Klin viedlo k dlhoročnému sporu, ktorý bol zavŕšený urbárskou zmluvou uzatvorenou 23. októbra 1875. Hospodárením na pôde a pozemkoch, ktoré Oravský komposesorát odstúpil svojim bývalým poddaným, bol poverený Spolok bývalých urbarialistov Klin. Hlavným zdrojom príjmov spolku boli príjmy z predaja dreva. Spolok hospodáril v zmysle svojich stanov v období Rakúsko – Uhorska, ČSR, vojnovej Slovenskej republiky a aj po roku 1945. V roku 1958 bol spolok zrušený a lesný fond prešiel pod správu Štátnych lesov. Urbárske spoločenstvo obnovilo svoju hospodársku činnosť v roku 1991.

Ťažké stopy na živote obyvateľov zanechala prvá svetová vojna.  O život prišlo mnoho mužov z dediny, ďalší boli ranení. Vojnou vyčerpaní obyvatelia sa na jeseň 1918 pridali k vzburám proti Rakúsko-Uhorsku a prispeli tak k jeho rozpadu a vzniku ČSR. Ďalšou ťažkou skúškou bola druhá svetová vojna a Slovenské národné povstanie. V bojoch proti fašizmu padlo a bolo ranených viacero občanov dediny. Prechod frontu a oslobodenie v roku 1945 spôsobilo obyvateľom obce veľké škody.

Väčšina obyvateľov sa aj v 20. storočí živila poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. V obci pôsobili rôzni remeselníci, hostinskí a obchodníci. Po druhej svetovej vojne sa veľa vecí zmenilo. Z iniciatívy štátu bolo vyvíjané úsilie vytvoriť poľnohospodárske družstvo. Snaha bola zavŕšená v roku 1973, keď väčšinu pôdy v dedine prevzal do správy Štátny majetok v Námestove. Po roku 1991 sa roľníci osamostatnili.

Kvôli zlej sociálnej situácii si mnohí obyvatelia Klina hľadali zamestnanie mimo regiónu. V druhej polovici 19. storočia a v 20. storočí to bolo v USA, Francúzsku, Belgicku a v Nemecku. Po roku 1945 sa ľudia mohli zamestnať v nových závodoch a podnikoch v republike. V roku 1950 bol v Kline založený komunálny podnik, známy tiež ako Drobná prevádzka. Vykonával stavebné, zámočnícke, stolárske a technické práce. Podieľal sa na stavebných projektoch v dedine, vrátane stavby obchodu, kultúrneho domu a vodovodu. V súčasnosti je Klin obcou rýchlo sa rozvíjajúcou obcou.

Základné vzdelanie obyvateľom dediny poskytovala ľudová škola. Vznikla v roku 1834. Od roku 1869 bol v platnosti zákon o povinnej školskej dochádzke. Stará školská budova z polovice 19. storočia, bola využívaná až do roku 1928, keď začali využívať novú školskú budovu. Kapacitne však nepostačovala vysokému počtu detí, preto sa žiaci vyučovali striedavo. Budova, hoci prešla neskôr rekonštrukciou, už nespĺňala požiadavky. Preto bola v roku 1962 v Kline postavená nová školská budova. V tejto škole, ktorú v nedávnej minulosti obnovili, rozšírili a modernizovali, sa vyučuje aj v súčasnosti.

Obyvatelia dediny Klin boli a aj dnes sú väčšinou veriaci rímsko-katolíckej cirkvi. Obec od jej založenia bola fíliou farností v Námestove, neskôr v Zubrohlave. Samostatná farnosť v Kline bola zriadená až v roku 1998. Prvým známym svätostánkom v obci bola kaplnka zasvätená sv. Antonovi Paduánskemu z roku 1826. V roku 1912 bola kaplnka rozšírená a prestavaná. V rokoch 1993 – 1997 bola opätovne rozšírená na moderný kostol, ktorý veriacim slúži dodnes.

Významnou kultúrnou inštitúciou v Kline bol spolok Orol, založený v roku 1922. Pre svoje potreby si vybudoval kultúrny dom, tzv. Orlovňu, ktorá bola dokončená v roku 1927. Orlovňa sa využívala na kultúrne účely aj po druhej svetovej vojne, vtedy v nej bolo kino. Zbúrali ju v roku 1991. Vo funkcii kultúrneho centra obce Orlovňu nahradil kultúrny dom postavený v 80-tych rokoch 20. storočia.

Pre rozvoj športových aktivít v obci malo kľúčový význam založenie športového klubu telovýchovnej jednoty TJ Tatran Klin, ktorý vznikol v roku 1962. Športový klub sa venoval najmä futbalu. V 60-tych rokoch 20. storočia mali športovci k dispozícii futbaloví ihrisko, ktoré sa používa dodnes. Spomedzi zimných športov má najväčší význam lyžovanie. V 90-tych rokoch 20. storočia bol postavený lyžiarsky vlek a taktiež bol dokončený areál pre beh na lyžiach.

V súčasnosti je začlenené do zóny B Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava, ktorá je prvým veľkoplošným chráneným územím na Slovensku, v ktorom bola vykonaná zonácia. Je takisto súčasťou územia európskeho významu – Rašeliniská Bielej Oravy. Klinské rašelinisko leží na okraji Oravskej neogénnej panvy, na brehu Oravskej priehrady, juhozápadne od obce Klin, medzi starou a novou cestnou komunikáciou spájajúcou Námestovo a Klin, vo vzdialenosti približne 2 km od Námestova.

Územie rašeliniska sa rozprestiera na spodnom okraji juhovýchodného svahu Kunovho vrchu (744, 1 m n. m.). Lokalita je situovaná v nadmorskej výške 615 až 620 m n. m., zvažuje sa smerom na juhozápad. Územie Klinského rašeliniska s výmerou 15,3 ha predstavuje vyvinuté a zachovalé vrchoviskové rašelinisko nelesného typu, zásobované len zrážkovou vodou. Táto sa potom drží nielen pod vrstvou humusu, rašelinníka a pod porastami čučoriedky barinnej, ale na západ od centrálnej časti rašeliniska aj v početných vodných plochách. Mnoho z nich bolo vytvorených umelo, čo je vidieť aj z ich vzhľadu (zvislé okraje, prevažne presný tvar kruhu). Väčšina týchto vodných plôch vznikla zásluhou vodohospodárskych úprav, ale aj vďaka ťažbe rašeliny, ktorú miestni obyvatelia používali na vykurovanie obydlí.

Tak ako na iných oravských rašeliniskách, aj na Klinskom rašelinisku sa vyskytujú tzv. šlenky, ako nazývame umelo vytvorené jamy. Tie sú v súčasnosti v rôznom štádiu zarastania vegetáciou najmä rašelinníkom, ostricami či páperníkmi. Keďže pre rašeliniská je nevyhnutná voda, sú tieto šlenky, ako zásobárne vody, pre zachovanie a existenciu rašeliniska veľmi dôležité. Takisto sú dôležité pre živočíchy a rastliny, ktoré v nich žijú. Klinské rašelinisko patrí medzi vrchoviská a tie patria k najextrémnejším ekosystémom na Slovensku, čo sa týka ekologických podmienok.

Vrchovisko dostalo svoj názov podľa vypuklých tvarov – vrchov či bochníkov, ktoré sa na ňom vyskytovali a vyskytujú. Tvorí extrémne kyslé prostredie s veľmi nízkym obsahom živín, ktoré vyhovuje iba úzkej a veľmi špecifickej skupine organizmov.

Najväčšiu plochu rašeliniska zaberajú porasty rašelinníka močiarneho. Prevažná väčšina rastlín má prízemnú a kríčkovitú formu, vhodnú do prostredia s nedostatkom živín a s nepriaznivými životnými podmienkami. Ďalšou typickou rastlinou Klinského rašeliniska je nízky kríček s príjemnou arómou – rojovník močiarny. Ďalej tu rastie šucha obojpohlavná, andromédka sivolistá, kľukva močiarna, kľukva drobnoplodá, brusnica barinná, vachta trojlistá, nátržnica močiarna, páperník pošvatý, ostrica málokvetá, ostrica výbežkatá, ostrica barinná, ostrica plstnatoplodá, ďalej páperník pošvatý, páperník úzkolistý, ostroplod biely a ďalšie. Z mäsožravých rastlín, ktoré si nedostatok živín v pôde nahrádzajú živinami z uloveného hmyzu, je to rosička okrúhlolistá, tučnica obyčajná a bublinatka menšia.

Zo stromov a kríkov, ktoré rastú na Klinskom rašelinisku spomeňme druhy ako borovica lesná, smrek obyčajný, breza previsnutá, rôzne druhy vŕb, jaseň štíhly, topoľ osika, a z kríkov sú to ruža šípová a hloh jednosemenný.

Zo živočíšnych druhov určite zaujmú pestrofarebné motýle, a to najmä extrémne vzácny žltáčik čučoriedkový, ktorého húsenice sú svojou potravou viazané priamo na čučoriedku barinnú. Vyskytuje sa len na troch lokalitách na Slovensku. Druhovo najpestrejšou skupinou sú bezstavovce. Na Klinskom rašelinisku sa vyskytuje niekoľko druhov dvojkrídlovcov a mravcov. Veľký význam má výskyt viacerých druhov vážok.  Bola tu pozorovaná šidlovka tmavá,  šidielko obyčajné, šidlo modré, šidielko červené, vážka tmavá a predovšetkým bol tu jediný potvrdený nález vážky Leucorrhinia rubicunda na Slovensku. Na Klinskom rašelinisku boli zistené aj niektoré druhy vzácnych mäkkýšov.

Ďalšou skupinou živočíchov, s ktorými sa môžeme stretnúť na Klinskom rašelinisku, sú obojživelníky a plazy. Z nich spomenieme skokana krátkonohého, mloka hrebenatého, jaštericu živorodú, užovku obojkovú, vretenicu severnú, jaštericu živorodú, slepúcha lámavého. Z vtákov sa tu vyskytuje močiarnica mekotavá, pŕhľaviar červenkastý, pŕhľaviar čiernohlavý, červenák karmínový, ľabtuška lúčna, ľabtuška lesná, straka čiernozobá a stehlík konôpka. Z cicavcov tu môžeme pozorovať druhy ako srnec hôrny, líška hrdzavá, lasica hmyzožravá, lasica hranostaj, kuna skalná a rôzne druhy hlodavcov či hmyzožravcov.

Z hľadiska geografického sa plátennícke kúrie stavali v tzv. plátenníckych obciach na hornej Orave. Toto označenie zahŕňa skupinu obcí, ktorých výpočet býva nie vždy jednotne interpretovaný. Na slovenskej strane Oravy sa nachádzalo jadro takýchto dedín, či mestečiek, ako napríklad Bobrov, Zubrohlava, Klin, Štefanov nad Oravou, časť Dolný Štefanov, Námestovo a bývalé, dnes už zatopené obce Slanica, Ústie nad Oravou, Osada a Hámre. Na poľskej strane Oravy sa plátennícke remeslo rozvíjalo najmä v Dolnej Lipnici, ale aj v ďalších obciach.

Samotný názov obytných domov plátennícka kúria, je trochu zavádzajúci názov, pretože väčšina plátenníkov nemala šľachtický titul (výnimkou boli Bernolákovci zo Slanice a Klinovskí z Klina). Termín kúria sa spája práve so sídlami príslušníkov nobilitovaných vrstiev spoločnosti. Zrejme šľachtické kúrie a kaštiele boli jedným z inšpiračných zdrojov pre staviteľov plátenníckych obytných budov. Plátenníci sa im častokrát architektonicky nielen vyrovnali, ale ich aj vo výstavnosti prekonali.

Z časového hľadiska sa plátennícka architektúra budovala od 18. storočia až do začiatku 20. storočia. Je pochopiteľné, že to súviselo s rozvojom, rozmachom a postupným zánikom samotného plátenníckeho remesla a podnikania. Niektorí plátenníci dokázali svojím podnikaním veľmi zbohatnúť a vyjadrením ich nového spoločenského postavenia bola práve výstavnosť ich obydlia. Menší plátenníci sa ich snažili napodobňovať a uplatňovali mnoho architektonického tvaroslovia, ale už v menšom rozsahu.

Typickou plátenníckou dedinou, resp. skôr mestečkom oppidom, bol Bobrov. S plátnom obchodovali Bobrovčania už v 18. storočí. V roku 1732 tu bol postavený pravdepodobne prvý mangeľ. V rokoch 1825/1826 bolo v Bobrove až 8 mangľov, najviac v celom dnešnom námestovskom okrese, v obci pôsobil aj farbiarsky cech. Bobrov bol v hornooravskom prostredí výnimočný aj po urbanistickej stránke, už v roku 1822 tu bolo okrem 5 mangľov a farbiarne aj viac ako 38 murovaných domov, ktoré boli buď celé murované, alebo mali murovanú len časť domu, či sýpku. Významné plátennícke rodiny v Bobrove boli Kompaníkovci, Belvončíkovci, Koštialikovci, Vlošákovci a Odrobiniakovci. Vplyvom rôznych okolností, hlavne výstavbou Oravskej priehrady sa do súčasnosti zachovali v Bobrove iba tri domy, na ktorých sa v úplnosti, alebo vo fragmentoch zachovala plátennícka architektonická tradícia.

Ďalšou plátenníckou dedinou bola Zubrohlava, obec nachádzajúca sa v susedstve Bobrova.  Tunajšie plátenníctvo sa takisto začalo rozvíjať na konci 18. storočia. V roku 1788 sa tu usadil pôvodom Žid Jozef Kunst, ktorý sa pričinil o postavenie mangľa pre Jána Tomaštíka. V 20-tych rokoch 19. storočia boli v Zubrohlave tri murované domy, neskôr ich počet narástol. Významnými plátenníckymi rodinami boli Tomaštíkovci a Kovalčíkovci.

V súčasnosti sa v pôvodnom stave nachádza iba jedna plátennícka kúria, ostatné boli buď zbúrané, alebo prestavané.

Významným centrom hornooravského plátenníctva bola Slanica. Spolu s  Bobrovom patrila k obciam s najväčším počtom plátenníckych výrobných zariadení v oblasti. V roku 1728 boli podľa súpisu v Slanici dva mangle s farbiarňami. V 20-tych rokoch 19. storočia bolo v Slanici už päť murovaných domov a štyri murované sýpky. Významnými plátenníckymi rodinami boli Bernolákovci, Klinovskí a Gallasovci. V Slanici bola známa továreň na farbenie tkanín bratov Schifferovcov. V roku 1953 obec zanikla zatopením vodami Oravskej priehrady. Podobný osud ako Slanica mali aj ďalšie obce, ktoré sa významne zapísali do dejín oravského plátenníctva. Obyvatelia dvojice menších dedín Oravských Hámrov a Osady, ktoré boli zatopené vodami Oravskej priehrady v roku 1953, sa taktiež venovali plátenníctvu. V Osade žili plátennícke rodiny Bafčíkovcov, Ballovcov. V Hámroch pôsobili okrem iných aj plátennícke rodiny Polačíkovcov a Grígeľovcov. Významnou plátenníckou dedinou bolo Ústie nad Oravou. V roku 1728 bola vydaná plátennícka legitimácia miestnemu šoltýsovi Jurajovi Bullovi. Prvý mangeľ a farbiareň tu zriadili Kovalíkovci v roku 1775, v roku 1836 zriadili ďalší mangeľ Kohútovci. V roku 1849 pôsobilo v Ústí 25 plátenníckych rodín. Dedina bola v roku 1953 zatopená Oravskou priehradou a zanikla, s výnimkou jej cintorína, kde sa zachovali hrobky niektorých plátenníckych rodín.

Mestečko Námestovo patrilo medzi najvýznamnejšie strediská obchodu s plátnom. Túto skutočnosť podoprelo aj privilégium na obchod s plátnom z roku 1728. V roku 1776 získalo Námestovo trhové privilégiá a stalo sa  oppidom – mestečkom. V Námestove boli tri mangle, resp. farbiarne. V roku 1884 tu vznikol významný hornooravský plátennícky spolok. V mestečku pôsobilo viacero plátenníckych rodín, z ktorých vynikali Murínovci, po ktorých ostala neogotická rodinná hrobka na tunajšom cintoríne.            Z pôvodnej architektúry mestečka sa však zachovalo veľmi málo. Spôsobil to jednak prechod frontu v závere druhej svetovej vojny, ako aj zatopenie časti mesta vlnami Oravskej priehrady.

Plátenníctvo sa významnejšie vyvinulo aj v Dolnom Štefanove, dnes časť obce Štefanov nad Oravou. V druhej polovici 18. storočia tu bol postavený mangeľ s farbiarňou. V roku 1850 už nepracoval. Mangeľ s farbiarňou patril Kovalíkovcom, pričom stál v blízkosti tzv. Paliderovskej kúrie, ktorá bola postavená v roku 1789. Táto jedna z najstarších plátenníckych kúrií na Orave zanikla v nedávnej minulosti. V obci sa zachovali  iné dve kúrie: tzv. Tholtovská kúria a Pojtekovská kúria. Medzi najvýznamnejšie plátennícke rodiny patrili Pojtekovci, Kovalíkovci a Bučekovci.

Plátennícka stavebná architektúra oravských plátenníkov prenikla aj do ďalších obcí v okolí Hornooravskej kotliny. Jeden objekt sa zachoval vo Vavrečke a ďalší sa nachádza v dnes poľskom Chyžnom.

Aj keď Klin nepatril medzi najdôležitejšie centrá plátenníctva na Orave, nemôžeme povedať,že vážnejšie neprehovoril do dejín tohto remesla. V obci sa vývozu plátna venoval zemiansky rod Klinovských už v roku 1728. V 20-tych rokoch 19. storočia bol v Kline jediný murovaný dom. Už v krátkom čase sa však rozvojom podnikania situácia vo výraznej miere zmenila. Pôsobili tu významné plátennícke rodiny Klinovských a Skyčákovcov. Najmä rod Skyčákovcov sa stal jedným z najvýznamnejších plátenníckych rodov na Orave vôbec. Z rodu pochádzalo niekoľko významných osobností. V Kline vybudovali Skyčákovci viacero plátenníckych kúrií, z ktorých jedna bola v nedávnej minulosti zrekonštruovaná. Šťastnou súhrou okolností nastala situácia, že práve v Kline sa zachovalo najviac plátenníckych kúrií na Orave, ktoré nielenže stoja, ale sú aj identifikovateľné návštevníkmi obce.

Oravskí plátenníci vytvorili špecifický štýl stavebnej tradície, ktorá v súlade s ich remeselnou či obchodníckou živnosťou a osobitým spôsobom života vytvorili jeden z najzásadnejších prejavov oravskej kultúry a histórie. Na fasádach murovaných domov sa uplatňovalo klasicistické tvaroslovie, ako aj klasicistické princípy výstavby fasád. Dodnes nevieme spoľahlivo určiť všetky pramene ich stavebnej inšpirácie, okrem domácich „uhorských“ zdrojov na už spomínaných šľachtických kúriách, to boli aj podnety, ktoré si priniesli zo svojich obchodných ciest. Architektonické pamiatky po plátenníkoch na hornej Orave si zaslúžia zvýšenú pozornosť a zároveň ochranu. Len niekoľko málo kúrií je pamiatkovo chránených a tie ostatné môže zachovať pre budúce generácie len poznanie ich kultúrnej hodnoty a spoločenskej dôležitosti.

Čím je ale Horná Orava výnimočná nielen v rámci regiónu Orava, ale aj v celoslovenskom meradle, je existencia zachovalých a pomerne rozsiahlych rašelinísk, najmä pri hraniciach s Poľskom. Celková plocha rašelinísk na Hornej Orave pokrýva cca 800 hektárov. V minulosti bola táto plocha oveľa väčšia, ale odlesnením, umelým odvodňovaním, a najmä ťažbou rašeliny sa počet rašelinísk znížil. Preto sa stali vzácnymi a ohrozenými. V Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava rašeliniská spadajú z hľadiska ochrany prírody do zóny B. Z tých najznámejších sú to Klinské rašelinisko, Beňadovské a Mútňanské rašelinisko, rašelinisko na Slanej vode a Spálenom grúniku, Tisovnica, rašelinisko Rudné a najrozsiahlejšie rašelinisko Sosnina pri obci Suchá Hora.

Hlavným zdrojom vlahy pre rašeliniská je spodná a zrážková voda. Táto sa potom drží najmä vo vrstvách rašelinníka a pod porastami brusnice barinnej, ale na niektorých rašeliniskách vytvára aj početné jazierka. Väčšina týchto vodných plôch vznikla prirodzene, ale niektoré zásluhou ľudskej činnosti, kvôli odvodneniu rašelinísk, či nelegálnou aktivitou miestnych obyvateľov, ktorí chodia na rašeliniská ťažiť rašelinu. Umelo vytvorené jamy – šlenky, sú v rôznom štádiu zarastania rašelinníkom, ostricami či páperníkmi.

Na Hornej Orave sa vyskytujú všetky tri typy rašelinísk, ktoré na Slovensku existujú – vrchoviská, slatiny a prechodné rašeliniská. Vrchoviská, čo sa týka ekologických podmienok, patria k najextrémnejším ekosystémom na Slovensku. Vrchovisko má veľmi kyslé prostredie s nadpriemerne nízkym obsahom živín, ktoré vyhovuje iba úzkej a veľmi špecifickej skupine organizmov, a je napájané prevažne zrážkovou vodou. Rastú tu najmä kyslomilné a vlhkomilné rastliny, nenáročné na obsah minerálnych živín. Slatiny sú zásobované podzemnou a povrchovou vodou a sú bohatšie na živiny, aj druhovo. Prechodné rašeliniská predstavujú prechod medzi vrchoviskami a slatinami.

Najväčšiu plochu rašelinísk zaberajú porasty rašelinníka, ktorý pôsobí v tomto prostredí ako špongia, ktorá nasáva a uchováva vodu, upravuje pH, a vytvára vhodnejšie podmienky pre rast iných rastlín. Zároveň dokáže zadržať až dvadsaťnásobok vody ako sám váži. Prevažná väčšina rastlín má prízemnú a kríčkovitú formu, vhodnú do prostredia s nedostatkom živín a s nepriaznivými životnými podmienkami. Takúto formu má aj ďalšia z typických rastlín rašelinísk – rojovník močiarny. Je to nízky kríček, s drevnatými výhonkami a kožovitými lístkami. Rojovník je zaujímavý napríklad aj svojou výraznou, príjemnou arómou, ktorú ucítite po odtrhnutí lístkov alebo vetvičiek. Spolu s ním na rašelinisku rastie aj čučoriedka barinná, andromédka sivolistá, kľukva močiarna či šucha obojpohlavná. Tieto všetky rastliny majú podobnú kríčkovitú formu ako rojovník, a ich lístky majú vrchnú stranu pokrytú voskovou vrstvičkou, ktorá zabraňuje nadmernému odparovaniu vody.

Ďalšou skupinou rastlín, prispôsobenou životu na rašeliniskách, sú mäsožravé rastliny. Tieto si vyvinuli v ríši rastlín jedinečnú metódu dopĺňania chýbajúcich živín a tým vyššiu pravdepodobnosť prežitia. Lákajú hmyz do tráviacich pascí (lepkavá tekutina v kvetoch, na listoch), kde sa hmyz prilepí, zahynie, a následne ho rastlina pomaly strávi. Takýmito mäsožravými rastlinami sú rosička okrúhlolistá, tučnica obyčajná a bublinatka menšia. Ďalšími zástupcami rašelinných rastlinných druhov sú vachta trojlistá, vstavač májový, vstavač vojenský, vstavač mužský, diablik močiarny, mnohé vzácne druhy ostríc, ako napríklad ostrica málokvetá, ostrica výbežkatá, ostrica barinná a ostrica plstnatoplodá, ďalej páperník pošvatý, páperník úzkolistý či ostroplod biely. Najmä kvitnúce páperníky zmenia rašeliniská svojimi bielymi kvetmi na takmer bielu, akoby zasneženú, plochu.

Miestami sú na rašeliniskách malé či väčšie skupiny stromov a kríkov, rastúcich najmä na miestach s nižšou vlhkosťou. Druhy drevín vyskytujúcich sa v týchto skupinách sú borovica lesná, smrek obyčajný, breza previsnutá, rôzne druhy vŕb, jaseň štíhly, topoľ osika, a z kríkov ruža šípová, hloh jednosemenný. Niektoré druhy „trpasličích„ vŕb sú veľmi vzácne, ako napríklad vŕba čučoriedková, ktorá na Slovensku rastie jedine na Mútňanskom rašelinisku.

Z faunistického hľadiska je významné napríklad Klinské rašelinisko, rašelinisko Rudné a Sosnina výskytom denného motýľa – žltáčika čučoriedkového, ktorého húsenice sa živia výlučne listami čučoriedky barinnej. Na Slovensku sa vyskytuje jedine na týchto troch lokalitách. Najbohatšia je skupina bezstavovcov, do ktorej spadajú pavúky, vážky, chrobáky, slimáky. Na viacerých oravských rašeliniskách boli nájdené vzácne a nové druhy pavúkov pre vedu či Slovensko. Zo slimákov žije na oravských rašeliniskách vzácny pimprlík močiarny. Samozrejmosťou je výskyt obojživelníkov a plazov. Z nich je to užovka obojková, vretenica severná, jašterica živorodá, slepúch lámavý, mlok karpatský, skokan krátkonohý. Z vtákov sa tu vyskytuje močiarnica mekotavá, pŕhľaviar červenkastý, červenák karmínový, ľabtuška lúčna, straka čiernozobá či bocian čierny. Z cicavcov tu žijú alebo sa sporadicky objavia napríklad srnec hôrny, jeleň lesný, diviak lesný, líška hrdzavá, lasica hmyzožravá, lasica hranostaj, kuna skalná, rôzne druhy hlodavcov (veverica stromová, ryšavky, vzácna myšovka vrchovská) či hmyzožravcov (piskory, jež).

V oblasti dnešného okresu Námestovo, kde ležia aj obce Klin a Oravské Veselé, prevažovalo v stredoveku rozptýlené osídlenie. Najpočetnejšiu skupinu obyvateľov  tvorili pastieri, ktorí chovali domáce zvieratá, hlavne dobytok, kone a ovce. Valasi si budovali salaše. V ich blízkosti klčovali les a získavali pozemky, ktoré slúžili ako pasienky, ale aj ako polia.

Situácia sa začala meniť v období renesancie. V roku 1556 získal Oravu do svojej správy František Thurzo. Oravské panstvo, správa ktorého bola sústredená na Oravský hrad, malo v tom čase 32 poddanských dedín s ročným príjmom cca 12 000 dukátov. František Thurzo si uvedomoval, že jeho nové panstvo má potenciál sa rozrásť. Zahájil preto na miestne pomery veľkorysú kolonizáciu Oravy. Bola to dlhodobá investícia do pôdy a obyvateľstva, v duchu zásady, kde sú ľudia, tam sú peniaze (latinsky ubi populus, ibi obolus). Položil základ diela, v ktorom na Orave pokračovali jeho nástupcovia, predovšetkým jeho syn, gróf Juraj Thurzo. Thurzovská kolonizácia na Orave smerovala do riedko osídleného územia na hraniciach Uhorska a Poľska. V dôsledku thurzovskej kolonizácie vznikol pojem horná a dolná Orava. Do konca 16. storočia bolo založených 42 nových dedín. Thurzovské panstvo tvorilo na začiatku 17. storočia už 83 obcí, z toho 80 poddanských dedín a tri zemepanské mestečká (Trstená, Tvrdošín a Veličná).

Obec Klin bola založená z iniciatívy Františka Thurzu pred rokom 1567. Šoltýsom, ktorý sa zaviazal založiť novú dedinu, sa stal Jakub Kohút, rodák z obce Ústie (na časti jeho chotára je dnešné Ústie nad priehradou). Šoltýs priviedol do novej obce šesť rodín. Jakub Kohút a jeho rodina krátko po príchode do Klina prevzala nové priezvisko Klinovský. Podľa mien prvých osadníkov boli pomenované aj novozriadené usadlosti (známe tiež pod termínom rale).

V kolonizácii riedko osídlených oblastí pokračovalo Oravské panstvo aj po vymretí rodu Thurzovcov a po vzniku Oravského komposesorátu. Jednou z novo založených obcí sa stalo Oravské Veselé. Grófka Helena Illésházy, rodená Thurzová, 13. augusta 1629 vydala lokačnú listinu pre šoltýsov novozriadenej obce, ktorými boli Roman Námestovský a Matej Osčanda.

Šoltýsi boli poverení zakladaním nových dedín. Boli to podnikaví ľudia, ktorí uzatvárali dohodu s príslušnými feudálmi, v oravskom prostredí to boli vlastníci Oravského panstva. V zmysle dohôd sa zaviazali založiť novú obec a získať pre ňu kolonistov. Za to získali šoltýstvo, čiže dedičnú hodnosť richtára, s právom prevádzkovať mlyn a pílu. Novo vzniknuté dediny dostávali ochrannú lehotu, najčastejšie v dĺžke trvania 16 rokov, počas ktorej boli ich obyvatelia oslobodení od daňovej záťaže a pracovnej povinnosti. Tento čas im mal stačiť na vybudovanie potrebného zázemia, aby sa po hospodárskej stránke postavili na vlastné nohy. Bola to zložitá úloha, pretože nové dediny vznikali v horskom, členitom prostredí s nedostatkom pôdy, ktorá mala nízku bonitu.

Kolonizácia hornej Oravy a zakladanie nových dedín sa odohrávalo v pohnutej historickej dobe, v čase, v ktorom prebiehali turecké vojny a stavovské protihabsburské povstania. Orava sa stávala opakovane bojiskom, hlavne počas povstania Imricha Thököliho a Františka II. Rákócziho. Vojnové pomery spôsobovali hospodárske a sociálne problémy aj vtedy, keď sa v regióne priamo nebojovalo. Malo to dopady na novozakladané obce, ktoré sa dostávali do značných problémov. Aj Klin sa dostal do veľmi ťažkej situácie. V roku 1608 v obci ostala len jedna zdaniteľná usadlosť, dedina bola takmer úplne vyľudnená. Preto jej zemepán, gróf Juraj Thurzo, vydal 17. júla 1613 obci novú zakladaciu listinu. Šoltýsom, ktorý mal nanovo vybudovať Klin, sa stal Jakub Kohút Klinovský a Klin dostal lehotu 10 rokov, v priebehu ktorých bol oslobodený od poplatkov. Významné problémy museli prekonávať aj obyvatelia dediny Oravské Veselé. Ich zemepán, gróf Štefan Thököli, ktorý bol direktorom Oravského komposesorátu, vydal v roku 1657 novú zakladaciu listinu. Novým šoltýsom sa stal Juraj Námestovský, nazývaný aj Veselovský. Proces kolonizácie a zakladania nových obcí bol zavŕšený na prelome 17. a 18. storočia. Zavŕšil ho vtedajší direktor Oravského komposesorátu, gróf Juraj Erdödy mladší. Po skončení stavovských povstaní sa mu podarilo zlepšiť hospodársku a sociálnu úroveň obyvateľov. Najmladšou obcou na Orave sa stala Oravská Lesná, ktorá bola pôvodne nazývaná Erdútka, na počesť grófa Juraja Erdödyho.

Novozaložené obce sa v priebehu 18. storočia plne etablovali a ich obyvatelia boli povinní plniť si povinnosti voči svojmu zemepánovi rovnako ako staršie dediny. Medzi rokmi 1770 – 1775 prebehla aj v tomto kraji urbárska regulácia na príkaz cisárovnej a kráľovnej Márie Terézie z rodu Habsburgovcov. Novo upravené povinnosti poddaných platili až do zrušenia feudalizmu v dôsledku revolúcie, ktorá prebehla v rokoch 1848 – 1849. Majetkové vyrovnanie medzi Oravským komposesorátom a jeho bývalými poddanými trvalo niekoľko desaťročí a na správu majetku, ktorý obciam odstúpil ich niekdajší feudál, boli koncom 19. storočia založené spolky bývalých urbarialistov. Tieto spoločenstvá hospodária na svojich pozemkoch až do súčasnosti, aj keď s prerušením v druhej polovici 20. storočia, kedy boli pod štátnou správou.

Väčšina obyvateľov sa od najstarších čias živila poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. V obciach pracovali aj remeselníci a živnostníci rôznych zameraní, napríklad mlynári, kováči, remenári, plátenníci, obchodníci, hostinskí a ďalší. Tento životný štýl sa významnejšie zmenil až po druhej svetovej vojne. V tejto epoche vznikla nová kultúra bývania, bola vybudovaná dopravná infraštruktúra a postavené prvky občianskej vybavenosti zodpovedajúce charakteru modernej doby.

Z hľadiska ochrany prírody sa väčšina územia nachádza v Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava a je aj súčasťou sústavy území Natura 2000 ako európsky významné územie. Východná časť mikroregiónu Horná Orava sa nachádza v Tatranskom národnom parku a to pohorie Roháče, z ktorých najvýraznejším vrchom spadajúcim do tohto mikroregiónu je Osobitá (1687 m n. m.). Výraznými vrchmi Oravských Beskýd na hranici s Poľskom sú Pilsko a Babia hora. Babia hora s nadmorskou výškou 1725 m n. m. je zároveň najvyšším vrchom tohto tretieho najvyššieho pohoria na Slovensku. Oravské Beskydy tvoria aj hranicu medzi úmoriami Baltského a Čierneho mora. Oravské Beskydy sú súčasťou Vonkajších Západných Karpát.

Geologicky spadá Horná Orava prevažne do flyšového pásma, tvoreného málo priepustnými vrstvami ílovcov a pieskovcov, ktoré vznikli v období starších treťohôr. Územie Roháčov je zas tvorené žulami, dolomitmi, vápencami a pieskovcami. Toto geologické zloženie vytvára omnoho pestrejšie skalné útvary ako čisto flyšové územia. Dominanty Oravských Beskýd, Pilsko a Babia hora, ako aj Oravská Magura sú tvorené takzvaným magurským pieskovcom, ktorý vystupuje na povrch najmä vo vrcholovej časti Babej hory. Na Pilsku a na Babej hore sú viditeľné neveľké kamenné moria, ktoré vznikli mrazovým zvetrávaním. Stráňová erózia vyvolaná pôsobením dažďa, prebieha aj dnes a je typická zliezaním, oplachovaním či zosúvaním pôdy.

Na juh od Oravských Beskýd sa tiahne Oravsko – nowotargská kotlina s umelo vytvorenou vodnou nádržou – Oravskou priehradou. Na východnej strane Hornej Oravy, pod Osobitou, sa nachádza Oravická kotlina, vytvorená eróziou rieky Oravica a jej prítokov. Z hľadiska klímy spadá Horná Orava do klimatickej oblasti chladnej, s dvoma okrskami –  chladným horským s priemernou júlovou teplotou 10 až 12 °C a mierne chladným s priemernou júlovou teplotou 12 až 16 °C. Priemerné ročné úhrny zrážok na celom území sú 700 – 1600 mm. Z hľadiska pôdneho krytu na Hornej Orave prevládajú kambizeme kyslé až výrazne kyslé, chudobné na živiny. Zloženie pôdneho krytu sa odrazilo na druhovom zložení rastlinnej a živočíšnej zložky.

Podľa fytogeografického členenia patrí územie Hornej Oravy do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu západobeskydskej flóry, okresu Západné Beskydy. Značnú časť územia pokrývajú lesy bukovo – jedľového a smrekového vegetačného stupňa, tiež smrekové monokultúry a v masíve Oravských Beskýd, Oravskej Magury a Roháčov aj pralesovité lesné komplexy, so zachovalými lesnými spoločenstvami prírodného lesa. Lesné spoločenstvá v montánnom a submontánnom stupni sú zastúpené kvetnatými bučinami, jedlinami a kyslými horskými bučinami bez výraznejšie vyvinutého krovinného podrastu. Zo stromov tu prevláda buk, jedľa a smrek. Na vrchole Pilska, Babej hory a Roháčov zase dominujú porasty kosodreviny.

V bylinnom podraste rastie väčšina druhov pravých bučín ako napríklad zubačka žliazkatá, mliečnik mandľolistý, kopytník európsky, lykovec jedovatý a veternica hájna. V kyslých horských bučinách sú prítomné druhy horských smrečín ako je napríklad podbelica alpínska, papradka alpínska spolu s typickými druhmi bučín. Časť územia zaberajú pôvodné horské smrečiny s vekom okolo 200 rokov a výrazne prevládajúce porasty smrekových monokultúr. V bylinnom podraste rastie brusnica čučoriedková, podbelica alpínska, papraď rozložená či metlica krivolaká. V najnižšej vrstve sa vyskytujú machy ako ploník, kostrbatec a iné.

Nad pásmom lesa, v pásme kosodreviny, sa nachádzajú voľné plochy porastené kríčkami borievky sibírskej, vresu obyčajného, brusnice čučoriedkovej, brusnice pravej, podbelice alpínskej či starčeka subalpínskeho. Najvýznamnejšie rastlinné druhy tohto pásma sú plavúnik alpínsky, horec bodkovaný, skalnica horská a jastrabník alpínsky. Vo vrcholových častiach Pilska a Babej hory sú rozsiahle plochy skalných sutín, ktoré sú životným priestorom pre druhy „trpasličích“ vŕb, napríklad vŕby tupolistej. Odkryté vápencové útvary na Osobitej a hrebeni Roháčov zas poskytujú vhodné podmienky na výskyt typických zástupcov vápencovej kveteny ako je poniklec slovenský, prvosienka holá, horec Clusiov, veternica narcisokvetá, plesnivec alpínsky, rôzne druhy zvončekov a iné. Tiež sa tu nachádzajú aj horské lúky psice tuhej.

Na území Pilska je roztrúsených viacero malých rašelinísk, ktoré sú jedny z najvyššie položených na Orave. Z rastlinných druhov je tu pozoruhodný výskyt najmä čučoriedky barinnej. Vzácnym druhom Babej hory je rožec alpínsky babiohorský, ktorý rastie iba tu a nikde inde na Slovensku či v Poľsku. Zo vzácnejších horských druhov rastlín tu ešte rastie poniklec biely, soldanelka karpatská a veternica narcisokvetá. Pozdĺž tokov a prameňov rastie druh európskeho významu – prilbica tuhá moravská. V nižších polohách sa v smrečinách vyskytuje aj ostružina malinová, jahoda obyčajná, ostrica guľkoplodá a chlpaňa hájna.

V horských dolinách sa okolo horských tokov a prameňov zachovali horské jelšové lesy, ktoré sú od ostatných lesných spoločenstiev dobre ohraničené a čitateľné. Stromové poschodie je tvorené jelšou sivou, čremchou obyčajnou, vŕbou krehkou, v tieni ktorých rastú také druhy ako kalina obyčajná, krušina jelšová a rôzne druhy vŕb. Z bylín takéto stanovištia jelšových lesov obľubujú deväťsil biely, deväťsil lekársky, kostihoj hľuznatý či záružlie močiarne.

Pre Hornú Oravu sú typickým životným priestorom rôznych druhov živočíchov a rastlín rašeliniská. Najkrajšie a najväčšie sa nachádzajú v pohraničí s Poľskom. Tieto sa najmä v minulosti využívali na ťažbu rašeliny. Typickými rašelinomilnými druhmi rastlín sú rôzne druhy machov, ostríc, páperníkov, vstavačov, ďalej tučnica obyčajná, vachta trojlistá, rosička okrúhlolistá, diablik močiarny, rojovník močiarny, kľukva močiarna, čučoriedka barinná a iné. Jedinečnosť hornooravských rašelinísk potvrdzuje aj jediný výskyt vŕby čučoriedkovitej a vŕby rozmarínolistej na Slovensku.

Čo sa týka zástupcov živočíšnej ríše, z tých najznámejších sú typickými pre oblasť Hornej Oravy jeleň lesný, diviak lesný, srnec lesný, líška hrdzavá, kuna lesná, lasica myšožravá, lasica hranostaj, veverica obyčajná či zajac poľný. Sporadicky sa v blízkosti štátnych hraníc vyskytne jedinec losa mokraďového, ktorý primigruje z neďalekého Poľska. Z veľkých šeliem sa na Hornej Orave najhojnejšie vyskytuje vlk dravý, ktorého jedince vytvárajú svorky o počte troch až siedmich jedincov. Medveď hnedý a rys ostrovid sa vyskytujú v menšom počte.

Drobné zemné cicavce tiež majú svojich zástupcov – žije tu ryšavka lesná, ryšavka žltohrdlá, hrdziak lesný, pĺšik lieskový, myšovka vrchovská, piskor obyčajný, hraboš mokradný a iné. Z dravcov tu žije jastrab lesný, jastrab krahulec, myšiak lesný, sokol lastovičiar, sokol myšiar, sokol sťahovavý, orol krikľavý či orol skalný. Lesy poskytujú vhodné hniezdne možnosti aj nočným lovcom – sovám. Bežne sa tu vyskytuje sova lesná, kuvičok vrabčí, výr skalný, vzácnejšie pôtik kapcavý. Vzácnym obyvateľom hornooravských lesných komplexov je bocian čierny a tetrov hlucháň. Ďalším druhom lesných kúr, ktorý bol v minulosti pomerne bežným obyvateľom rozľahlých lúk a holí a v súčasnosti je na ústupe, je tetrov holniak. V starých smrekových a bukových lesoch žije aj tesár čierny, vzácny ďateľ trojprstý, ďateľ veľký či drozd kolohrivý.

Na Oravskej priehrade a jej prítokoch žije množstvo druhov vodného vtáctva, z ktorých najznámejšie sú čajka smejivá, rybár riečny, rybárik riečny, rôzne druhy kačíc, potápok a chriašteľov. Z obojživelníkov žije v bystrinách a močiaroch salamandra škvrnitá, mlok karpatský či mlok vrchovský. Hady zastupuje predovšetkým vretenica severná a užovka obojková, jašterice zase slepúch lámavý či jašterica živorodá. Najrozmanitejšie zastúpenie majú bezstavovce. Bohatá je fauna pavúkov, z ktorých niekoľko najzaujímavejších druhov žije vo vyšších horských polohách a na rašeliniskách. Pohľadovo atraktívnou skupinou hmyzu sú motýle – pestro sfarbené babôčky, ako je babôčka pávooká, babôčka osiková, babôčka admirálska, žltáčik ranostajový, žltáčik rešetliakový a žltáčik žeruchový.

Keď v roku 1556 František Thurzo získal oravské panstvo a k nemu patriaci Oravský hrad, začal realizovať systematickú politiku kolonizácie. V tejto činnosti pokračovali aj jeho syn Juraj Thurzo a neskôr Oravský komposesorát, ktorý bol založený po vymretí thurzovského rodu po meči. Zakladaciu listinu pre novozaložené Oravské Veselé vydala 13. augusta 1629 grófka Helena Illésházy, rodená Thurzová, ktorá bola manželkou grófa Gašpara Illeshazy, direktora Oravského komposesorátu. Šoltýsmi, ktorí boli poverení založiť novú obec a získať pre ňu prisťahovalcov, boli Roman Námestovský a Matej Osčanda z Poľska.

Budovanie novej dediny bol zložitý proces spojený s mnohými problémami, preto direktor Oravského komposesorátu, gróf Štefan Thököli, vydal v roku 1657 novú zakladaciu listinu, v ktorej funkciou šoltýsa poveril Juraja Námestovského, ktorý už začal používať priezvisko Veselovský. Šoltýsovi patrila usadlosť, ktorej súčasťou boli píla, mlyn a pozemky, na ktorých pracovali želiari. Najstaršie známe vytýčenie chotára dediny je z roku 1665. Vytýčenie chotárnych hraníc bolo spojené s dlhoročným sporom o pozemky s Námestovom.

V urbároch z roku 1677 a 1696 sa uvádza, že v Oravskom Veselom bolo sedem usadlostí (známych tiež ako rale), z toho jedna šoltýska a niekoľko sedliackych: Subákova, Stašova, Kafiášova, Solkova a Plavníkova. Prvými remeselníkmi v dedine boli kováč a tkáč. Ďalším remeslom sa stalo mlynárstvo, už v roku 1677 sa v obci spomínajú tri mlyny. Väčšina obyvateľov sa živila poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat, používali trojpoľný systém obrábania pôdy (oziminy, jariny, úhor). Obec nemala dostatok vlastných pasienkov, preto si prenajímala pozemky od Oravského komposesorátu v lokalitách Magurka, Dlhá Bučina, Priehyba a pod. V priebehu rokov 1770 – 1775 prebehla v Oravskom Veselom urbárska regulácia na základe príkazu cisárovnej Márie Terézie. Súčasťou regulácie bolo zrušenie dedičného richtárstva pre rodiny šoltýsov a zavedenie voľby richtára, notára a obecnej rady.

Obyvatelia Oravského Veselého boli väčšinou rímsko-katolíckeho náboženstva. Spočiatku boli najprv fíliou farnosti v Námestove a od roku 1706 fary v Rabči. Oravské Veselé sa stalo samostatnou farnosťou v roku 1786. Prvý drevený kostol, zasvätený sv. Alžbete, bol postavený v roku 1656. Neskôr ho vedenie Oravského komposesorátu, ktoré bolo protestantského vyznania, odovzdalo evanjelickej cirkvi a. v. Od roku 1688 patril kostol opäť veriacim rímsko-katolíckej cirkvi a bol zasvätený sv. Alžbete. V roku 1690 bola postavená zvonica. V roku 1812 bol vybudovaný nový, murovaný kostol a neskôr v roku 1833 budova fary. Kostol prešiel väčšou rekonštrukciou v roku 1929 a potom v rokoch 1964 – 1965. Okrem kostola sv. Alžbety majú veriaci k dispozícii aj niekoľko kaplniek a v obci stojí aj viacero krížov.

Po revolúcii v rokoch 1848 – 1849 bol zrušený feudálny systém. Majetkové vyrovnanie medzi Oravským komposesorátom a jeho bývalými poddanými bolo po dlhom spore zavŕšené urbárskou dohodou, ktorá bola uzavretá 12. mája 1873. Tým boli vytvorené podmienky pre vznik spolku bývalých urbarialistov. Spolok hospodáril s pôdnym fondom, najväčší význam mal les. Po druhej svetovej vojne boli lesy prevzaté do štátnej správy a Spolok bývalých urbarialistov bol zrušený. Po revolúcii v roku 1989 sa situácia zmenila a spolok mohol obnoviť svoju činnosť.

Ťažkou skúškou pre obyvateľov Oravského Veselého bola prvá svetová vojna. Okrem padlých na fronte zapríčinila veľké hospodárske a sociálne problémy. Smrtiace následky mala epidémia španielskej chrípky, ktorej padlo za obeť mnoho životov. Obyvatelia sa koncom vojny vzbúrili proti monarchii a privítali vznik Československej republiky.

Aj v medzivojnovom období sa väčšina občanov živila poľnohospodárstvom a chovom domácich zvierat. Svoj ekonomický význam mali pravidelné a výročné trhy dobytka. Niektorí sa venovali remeslu a službám. V Oravskom Veselom boli v tomto období 4 mlyny. Zem však neuživila všetkých ľudí a mnoho obyvateľov hľadalo uplatnenie v zahraničí, hlavne v USA, Nemecku, Francúzsku a v Belgicku.

Škola v Oravskom Veselom bola založená v roku 1790. Od roku 1869 bola zavedená povinná školská dochádzka. Školská budova bola prestavaná v roku 1900 a nová trojtriedna budova bola postavená v roku 1926. Na stavbu prispel Spolok bývalých urbarialistov v Oravskom Veselom. Od roku 1930 mala škola 6 tried. V roku 1943 boli preto vytvorené dve samostatné školy. V rokoch 1939 – 1945 do života ľudí ťažko zasiahla druhá svetová vojna. Obyvatelia sa zapojili do protifašistického odboja a SNP. Počas prechodu frontu a oslobodenia obec utrpela vážne škody.

V roku 1952 bola postavená nová hasičská zbrojnica pre miestnych hasičov, ktorí v obci pôsobili už od roku 1936. Zbrojnica bola viacúčelovou budovou, v ktorej sídlil MNV, pošta, obecná knižnica a obchod s obuvou. K veľkej rekonštrukcii hasičskej zbrojnice obec pristúpila v roku 1993. Po nej bola v budove okrem hasičov a príslušnej techniky umiestnená pobočka Slovenskej sporiteľne a obchody. V roku 1958 bolo Oravské Veselé pripojené k verejnej elektrickej sieti. Viacúčelovou budovou v dedine sa stal kultúrny dom, vybudovaný v rokoch 1972 – 1982. V dedine bol nedostatok vodných zdrojov. Tento problém bol vyriešený stavbou verejného vodovodu, ktorá bola naplánovaná a realizovaná v rokoch 1983 – 1998.

Poľnohospodárstvo prechádzalo po druhej svetovej vojne zmenami. Nový režim uprednostňoval kolektívne hospodárenie a družstvá. V Oravskom Veselom bol v roku 1962 založený Štátny majetok s rozlohou cca 500 ha, do roku 1978 doňho vstúpili ostatní roľníci. Rôzne práce v obci realizoval podnik Drobná prevádzka, ktorý zriadil MNV Oravské Veselé. Krátko po druhej svetovej vojne bola škola zoštátnená a zmenil sa aj systém vyučovania. Na vyučovanie boli používané staré učebne, ktoré nevyhovovali potrebám. Preto bola v rokoch 1955 – 1957 postavená nová školská budova a v rokoch 1958 – 1959 aj bytový dom pre učiteľov. Starostlivosť o deti v predškolskom veku umožnila zlepšiť materská škola, pre ktorú bola v rokoch 1973 – 1976 postavená budova. Dostupnosť zdravotnej starostlivosti v obci pomohlo zlepšiť obecné zdravotné stredisko. Jeho priestory boli dokončené v roku 1970 a odvtedy boli modernizované. Stredisko bolo spoločné pre obce Oravské Veselé a Mutné.

Po zamatovej revolúcii v roku 1989 a po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 sa Oravské Veselé zmenilo na dnešnú modernú hornooravskú obec.

V súčasnosti sa slovenská časť územia Pilska nachádza v zóne A s najvyšším stupňom ochrany v Chránenej krajinnej oblasti Horná Orava. Katastrálne spadá do území troch slovenských obcí a to Mútneho, Námestova (Námestovské Pilsko) a Oravského Veselého.

Podobne ako ďalšie vrchy na poľsko-slovenskej hranici, aj Pilsko tvorí hranicu medzi úmoriami. Potoky zo severných svahov patria do úmoria Baltského mora, zatiaľ čo tie na južných svahoch patria do úmoria Čierneho mora. Pilsko je vrámci Beskýd súčasťou Vonkajších Západných Karpát. Činnosť ľadovca bola aktívnejšia na severnej strane, čoho dôsledkom sú strmšie svahy na tejto strane oproti tým oblejším na juhu.

Geologicky Pilsko spadá do flyšového pásma, tvoreného málo priepustnými vrstvami ílovcov a pieskovcov, ktoré vznikli v období starších treťohôr. Dominanty Oravských Beskýd Pilsko a Babia hora, ako aj Oravská Magura sú tvorené takzvaným magurským pieskovcom, ktorý vystupuje na povrch najmä vo vrcholovej časti Babej hory. Na Pilsku sú viditeľné neveľké kamenné moria s mrazovými zrubmi na juhozápadnej a západnej strane vrchu nad pásmom lesa. Tieto kamenné moria vznikli mrazovým zvetrávaním. Stráňová erózia vyvolaná pôsobením dažďa, prebieha aj dnes a je typická zliezaním, oplachovaním či zosúvaním pôdy.

Z hľadiska klímy spadá Pilsko do klimatickej oblasti chladnej, do okrsku chladného horského, s priemernými júlovými teplotami 10 až 12 °C. Priemerné ročné úhrny zrážok sú cca 1600 mm. Z hľadiska pôdneho krytu na Pilsku prevládajú kambizeme kyslé až výrazne kyslé, chudobné na živiny. To sa odrazilo na druhovom zložení rastlinnej a živočíšnej zložky.

Podľa fytogeografického členenia patrí územie Pilska do oblasti západokarpatskej kveteny, obvodu západobeskydskej flóry, okresu Západné Beskydy. Značnú časť územia pokrývajú lesy bukovo – jedľového a smrekového vegetačného stupňa, s pralesovitými lesnými komplexami, so zachovalými lesnými spoločenstvami prírodného lesa v smrekovom a kosodrevinovom vegetačnom stupni. Lesné spoločenstvá v montánnom a submontánnom stupni sú zastúpené kvetnatými bučinami, jedlinami a kyslými horskými bučinami bez výraznejšie vyvinutého krovinného podrastu. Zo stromov tu prevláda buk, jedľa a smrek. Na vrchole Pilska zase dominujú porasty kosodreviny.

V bylinnom podraste rastie väčšina druhov pravých bučín ako napríklad zubačka žliazkatá, mliečnik mandľolistý, kopytník európsky, lykovec jedovatý a veternica hájna. V kyslých horských bučinách sú prítomné druhy horských smrečín ako je napríklad podbelica alpínska, papradka alpínska spolu s typickými druhmi bučín. Prevažnú časť územia zaberajú pôvodné horské smrečiny s vekom okolo 200 rokov. V bylinnom podraste rastie brusnica čučoriedková, podbelica alpínska, papraď rozložená či metlica krivolaká. V najnižšej vrstve sa vyskytujú machy ploník, kostrbatec a iné. Nad pásmom lesa, v pásme kosodreviny, sa nachádzajú voľné plochy porastené kríčkami borievky sibírskej, vresu obyčajného, brusnice čučoriedkovej, brusnice pravej, podbelice alpínskej či starčeka subalpínskeho.

Najvýznamnejšími rastlinnými druhmi tohto pásma sú plavúnik alpínsky, horec bodkovaný, skalnica horská a jastrabník alpínsky. V lokalite Mechy sú rozsiahle plochy skalných sutín, ktoré sú životným priestorom pre druhy „trpasličích“ vŕb, napríklad vŕby tupolistej. Vo vrcholovej časti sa nachádzajú horské lúky psice tuhej. Na území Pilska je roztrúsených viacero malých rašelinísk, ktoré sú jedny z najvyššie položených na Orave. Z rastlinných druhov je tu pozoruhodný výskyt čučoriedky barinnej.

Pozdĺž tokov a prameňov rastie druh európskeho významu – prilbica tuhá moravská. V nižších polohách sa v smrečinách vyskytuje aj ostružina malinová, jahoda obyčajná, ostrica guľkoplodá a chlpaňa hájna. Okolo horských tokov a prameňov sa zachovali horské jelšové lesy, ktoré sú od ostatných lesných spoločenstiev dobre ohraničené a čitateľné. Stromové poschodie je tvorené jelšou sivou, čremchou obyčajnou, vŕbou krehkou, v tieni ktorých rastú také druhy ako kalina obyčajná, krušina jelšová a rôzne druhy vŕb. Z bylín takéto stanovištia jelšových lesov obľubujú deväťsil biely, deväťsil lekársky, kostihoj hľuznatý a záružlie močiarne.

Čo sa týka zástupcov živočíšnej ríše, z tých najznámejších sú typickými pre oblasť Pilska jeleň lesný, diviak lesný, srnec lesný, líška hrdzavá, kuna lesná, lasica myšožravá, lasica hranostaj, veverica obyčajná a zajac poľný. Sporadicky sa v blízkosti Pilska vyskytne jedinec losa mokraďového, ktorý tu prichádza z neďalekého Poľska. Z veľkých šeliem sa na Pilsku najhojnejšie vyskytuje vlk dravý, ktorého jedince vytvárajú svorky v počte troch až siedmich jedincov. Vlk tu má vhodné podmienky na prežitie, nakoľko populácie jeleňa lesného a diviaka lesného ako jeho prirodzenej koristi sú všeobecne na vzostupe. Medveď hnedý a rys ostrovid sa na Pilsku vyskytujú ojedinele.

Drobné zemné cicavce tu tiež majú svojich zástupcov. Žije tu ryšavka lesná, ryšavka žltohrdlá, hrdziak lesný, pĺšik lieskový a bol zaznamenaný aj výskyt myšovky vrchovskej. Z dravcov tu žije jastrab lesný, jastrab krahulec, myšiak lesný, občas sem zaletí aj orol skalný. Lesy Pilska poskytujú vhodné hniezdne možnosti aj nočným lovcom – sovám. Bežne sa tu vyskytuje sova lesná, kuvičok vrabčí, vzácnejšie je to pôtik kapcavý.

Jedno z posledných útočísk tu nachádza vzácny druh lesných kurovitých vtákov – tetrov hlucháň, ktorému vyhovuje kľud a ticho pilských smrekových pralesov. Je to jeden z našich najväčších druhov vtákov a jeden z najohrozenejších. Dospelé jedince sa v zimnom období živia takmer výlučne ihličím smreka a jedle, vo vegetačnom období sa ich potrava skladá z mladých púčikov malín, čučoriedok, ich plodov a okrajovo z hmyzu. Týmto sa živia najmä malé hluchánčatá, kým trochu nevyrastú.

V starých smrekových lesoch žije aj tesár čierny, vzácny ďateľ trojprstý, ďateľ veľký či drozd kolohrivý. V bystrinách a močiaroch z obojživelníkov žije salamandra škvrnitá, mlok karpatský a mlok vrchovský. Hady zastupuje vretenica severná, užovka obojková a jašterice slepúch lámavý či jašterica živorodá.

Najrozmanitejšie zastúpenie majú bezstavovce. Bohatá je fauna pavúkov, z ktorých niekoľko druhov žije vo vyšších horských polohách. Asi najnápadnejšou skupinou hmyzu sú motýle, z ktorých na Pilsku žijú pestro sfarbené babôčky, ako je babôčka pávooká, babôčka osiková, babôčka admirálska, žltáčik ranostajový, žltáčik rešetliakový či žltáčik žeruchový. Z chrobákov sa na Pilsku vyskytujú aj vzácne druhy, zo všetkých spomeňme druh Palaeocollidium coriaceum, alebo horský druh drobčíka Atrecus longiceps. V súčasnosti najhojnejšími v pilských lesoch sú, na žiaľ lesných hospodárov, viaceré druhy drevokazného hmyzu ako napríklad lykožrút smrekový, lykožrút lesklý, lykokaz smrekový či drevokaz čiarkovaný. Ku gradovaniu ich populácií prispeli najmä vetrové kalamity, ktoré Pilsko postihli v nedávnej minulosti a vytvorili tak pre ne veľmi vhodné životné podmienky.

Pilsko je jedným z dvoch výrazných vrcholov oravského severného horizontu, viditeľným najmä z chrbta pohoria Oravská Magura. Turisticky je veľmi zaujímavým vrchom, odkiaľ je za dobrého počasia pekný výhľad na región Orava, ako aj okolité pohoria Západné Tatry, Chočské vrchy a Malá Fatra. Na vrchol Pilska je možné sa dostať zo slovenskej strany po turistickom chodníku modrej značky zo sedla Hliny a Sihelného, alebo po zelenej značke z Oravského Veselého. Výstup trvá 2 ½ hodiny a nie je extrémne náročný.

Bohužiaľ, tak ako všetky prírodné jedinečnosti, tak aj Pilsko ohrozujú nielen prírodné živly, ale aj negatívny ľudský faktor v podobe rôznych developerských záujmov, nelegálneho a necitlivého zberu lesných plodov, porušovania zákazu vjazdu, rušenia ticha a poškodzovania životného prostredia rastlín a živočíchov vo vegetačnom období autami, motorkami, štvorkolkami a v zime snežnými skútrami.